Keď som ju včera dočítal, mal som dobrý pocit. Užil som si ju a autor na to vynaložil značnú námahu. I keď sa to sprvoti nezdá. Rankov je totiž skôr podávač príbehu ako jeho rozprávač. Prestrie vám ho na stôl a nech sa páči. Pár kapitol som si hľadal príbor, ale postupne som sa rozjedol a teraz by som si pokojne dal aj dupľu.
Tri dejové línie, v ktorých sa rozprávanie uberá, nie sú zrovna hlboké. Čítanie plynie ako plytká rieka, na ktorej prebrodenie stačí čitateľovi vyhrnúť nohavice po kolená. Tak sa to aspoň zdá z brehu a po prvých metroch. Na druhý breh sa však čitateľ vyštverá mokrý ako myš. Mokrý od sĺz dojatia a zlosti.
Dej románu sa odohráva v rokoch 1938 až 1968 a zachytáva osudy troch Levických kamarátov - Žida, Maďara a Čecha. Rovesníci Gabriel, Péter a Honza majú tú smolu, že sa narodili do najtemnejšieho obdobia slovenských dejín. V tridsiatom ôsmom sú to veselí dvanásťroční chalani, v šesťdesiatom ôsmom zlomení štyridsiatnici. V ich životných príbehoch, ktoré sa v priebehu troch dekád striedavo rozpletajú a spletajú, sú len jediné svetlé chvíľky, a to chvíle s ich spoločnou láskou, Slovenkou Máriou. Ich životy, životy obyčajných ľudí, sú len odrezkami, výmetom z obrábacieho centra šialenej moci. Vykorenenosť, sklamanie, strach a zúfalstvo - týmito štyrmi slovami sa dá zhrnúť veškerý výdobytok fašistického a komunistického aparátu. „Najhoršie“ na tejto knihe je, že tieto osudy ľudí, ktorým bolo odňaté právo žiť si svoj život, Rankov podáva uveriteľne. Chce sa mi plakať zlosťou, keď niekto teraz velebí Tisa alebo si chce zo socialistického režimu zobrať „to dobré“! A práve v tej spomínanej plytkosti tkvie uveriteľnosť týchto príbehov, to suché podanie robí z tých osudov kroniku života bežného človeka v rokoch '38 – '68.
Aká paráda, keď sa pri brodení týmto rozprávaním naraz prepadnete do hlbočiny. Tak, že sa nad vami nachvíľu zavrie hladina. Takýmito hlbočinami sú v knihe krátke etudy, ktoré Rankov venuje predstaviteľom moci. Podáva si ich akoby za trest, za to, čo spôsobili ľuďom. Tisove reflexie nad vlastným obžerstvom sú zaklincované scénou, keď mu oddaný gardista-komorník bozkáva prepotené chodidlá. Alebo šialená scéna, kde sa Gottwald ide uštvať, aby svojim 14-tim kamarátom stihol ohobľovať a zhlobiť rakvy - nakoniec stihne len 11, tak zvyšným trom dá len doživotie! To sa musí čítať! Pekný masaker je aj epizódka o vzniku paštéty Májka, ktorá dostala pomenovanie podľa Mařenky, ktorú od samej lásky k nej a k ideám komunizmu jej súložník (milenec sa do toho kontextu nehodí) pomelie ako prísadu do bravčovej konzervy! Mráz mi behal po chrbte! Zvrátenosť komunizmu v celej svojej nahote. Paranoidný Novotný a prdiaci Chruščov sú ďalšími exkurzmi pod hladinu zvrátených ideológií.
Rankov napísal historický román o období, z ktorého sa ešte stále ťahajú démoni až do súčasnosti, o období, ktoré sa ešte stále dezinterpretuje podľa toho, komu to zrovna vyhovuje. Hromada vecí sa stále nevie a hromada vecí sa zabúda. Som rád, že Pavol vzdal touto knihou hold obyčajným ľuďom, že priniesol príbehy ľudí, ktorí chceli iba žiť, nič viac, iba žiť svoj vlastný život, prežiť vlastný životný príbeh. Je to tak málo a pritom je to všetko. Fašistickí a komunistickí diktátori poznajú cenu tohto príbehu najlepšie.